Toto píšem ako upozornenie pre všetkých záujemcov o kúpu stredoázijského ovčiaka, čiže idem trošku sama proti sebe, ale mám potrebu upozorniť na niektoré špecifiká saoškárskej povahy.
SAO sa NEDELÍ, je to vlastnícke, žiarlivé psisko s pamäťou ako slon;
SAO má EGO veľké ako Sovietsky Zväz, myslí si, že všetko mu patrí, a má dostatok sebadôvery a sily, aby si to nárokovalo – či je to miska s jedlom, pelech, auto, tieň pod stromom alebo celá lúka od potoka až po brezový hájik;
SAO chce byť alfa zvieraťom v každej svorke; ak sa v jednej domácnosti nachádzajú aj iné psy, tak kultúrne plemená budú popri aziatovi vždy ťahať za kratší konček povrazu, aj keď ho výškovo či váhovo prevyšujú;
neverte nikomu, kto vám bude tvrdiť, že keď vaše SAO dospeje, bude váš kokrík / vlčiak / CC / v bezpečí, no nebude, stále budete musieť dávať pozor ako policajt; spoločenské plemená totiž nezriedka nerozumejú saoškárskej potrebe posúvať sa na rebríčku vo svorke a domnievajú sa, že sa saoš zaradí chronologicky – nie, nezaradí sa, SAO preberie kormidlo hneď, ako dospeje a nič ho nezastaví.
Na dvore vyjde spolu najlepšie pes a suka. Konštelácia pes + pes alebo suka + suka zákonite povedie k šarvátkam a bitkám, ktoré sú v podaní saošov veľmi brutálne. SAO ako primitívne plemeno je veľmi efektívne vo vyradení protivníka z boja, kým spoločenské plemená už ten „drive“ stratili; ich tesáky majú ešte stále „brit“ vzadu pre lepšie prenikanie cez kožu a svalovinu, hrubá voľná koža ich chráni pred ľahkým zranením a aj prah boleti majú riadne posunutý, sú od prírody výborne uspôsobení víťaziť v šarvátkach a mentálne sú nastavení hájiť si svoje – majetky, pozície, misku, s tým treba rátať; keď vám niekto bude tvrdiť, že dvaja samci (poťažmo dve suky) budú žiť na dvore celý život v mieri, no nebudú, ledaže by ste vymákli akurát to 1% SAO populácie, čo potvrdzuje pravidlo. Mne sa to zatiaľ nepodarilo, je možné, že vy budete mať šťastia viac – ale vsadili by ste si na to? Ja teda nie… Na videách z krajín pôvodu je síce vidieť niekoľkohlavé svorky aziatov spolupracovať pri ochrane stád, ale tí žijú v diametrálne odlišných podmienkach, na nekonečných pláňach majú dosť priestoru proxemicky sa obísť, na našich párárových pozemkoch je takýto stav utópiou. Tamojšie psy sú od narodenia vychovávané chrániť stádo a svorku, táto nutnosť ich zocelí a mentálne nastaví na sústredenie sa na povinnosti a striedma strava ich veľmi skoro naučí šetrenie energiou, keďže závisí od toho ich prežitie; naši domáci saoši majú z 99% dostatok stravy, vody, nedostatok práce a žiadnu nutnosť siahať na dno svojich síl a míňať energiu efektívne, a tak sa väčšinou celé dni viac-menej nudia a špekulujú, čím si spestriť deň – a to už je potom už len krôčik k rôznym provokáciám a „vysírání“, ako sa hovorí u našich susedov.
Isteže, voči majiteľovi je SAO oddaný, milujúci parťák, v podstate ochotný poslúchať, ale aj to má svoju mieru – napríklad SAO nebude robiť niečo, čo je v príkrom rozpore s jeho chápaním rizika, nevyhnutnosti alebo pudu sebazáchovy, ak majiteľ nie je schopný dostatočne jasne vysvetliť psíkovi potrebu tohoto konania. Pán by mal byť preto vo svojich požiadavkách konzistentný, ak len nechce, aby psík dospel k záveru, že pánko je nerozhodný, nedá sa spoľahnúť na jeho úsudok a vyriešiť situáciu musí psík, lebo toto môže naozaj nastať. Pánko musí vedieť, že je dosť vysoká pravdepodobnosť, že saoš si bude pána – rodinu – obydlie razantne chrániť. Treba si uvedomiť, že pre nášho saoša sme dosť úbohé tvory – zle vidíme, zle počujeme, nemáme takmer žiadny čuch, ani riadnu srsť, divne chodíme a sme pomalí, verím, že psy celkovo sa dosť divia, ako taký úboho vybavený tvor ako človek dokáže ísť von a uloviť niečo k jedlu. Obávam sa, že ak by psi pochopili princíp získavania potravy v obchode, stratili by rešpekt voči ľuďom úplne : )
Na ilustračnej foto je naša Padmé, ktorá si zmyslela, že odmietnutie podriadiť sa maminke Míne jej bude tolerované – nuž, nebolo, tak teraz Padmica užíva ATB a má čas rozjímať, či odopretie poslušnosti bol ten správny krok… hotspot na hlave sa jej vďaka rýchlemu vystrihaniu až na kožu a následnému ošetreniu Pederiprou podarilo zastaviť a už sa hojí, aj kúsance už prestali tiecť a zatvárajú sa, no a vďakabohu za kupírované uši, ak by bola Padmica uškatec, dopadla by určite oveľa horšie.