15/06/2024

Emirko 1. – Starý Žltý Pes

Emirko vlastne môže za to, že chovám stredoaziatov. Začalo to tým, že nám v útulku vo Zvolene predstavili Emira.
Emir u nás žije od roku 2005. On je zabezpečovateľom môjho pokojného spánku, strážca môjho bezpečia a ochranca pred zlodejmi. Vďaka nemu som sa začala zaujímať o aziatov, v ňom som našla tú úžasnú aziatsku povahu, ktorú od neho „nachytali“ aj naše šakalky.
Keď ma vo svojich požehnaných 11-tich rôčkoch opustila milovaná boxerka Rosinka, dostala som sa k 4-mesačnej boxerke Fíbinke, ktorú som vykúpila pred odovzdaním do veľkovýkupu šteniat. V tom čase som sa z bytu presťahovala do rodinného domu a vznikol priestor mať ešte jedného psíka. Voľba bola jasná: psík, z útulku, strednej výšky a pokiaľ možno chlpatý, aby mu na dvore nebola zima. Aj som si ho našla na stránke karanténnej stanice vo Zvolene: podľa popisu kríženec, stredne vysoký, béžový psík, na fotke mal usmiatu papuľku… Zavolala som do Zvolena, pán Vaňo povedal, že psík by už potreboval nový domov, lebo u nich už „presluhuje“ – tj dlhšie by tam podľa pravidiel nemal byť… Naštartovali sme auto a vyrazili poňho. Po príchode ma čakalo veľké prekvapenie: z môjho „cca 25-kilového kríženca nad kolená“ (ako som to v dobrej viere podľa fotky prezentovala priateľovi) sa vykľul veľký dospelý 50-kilový a cez 70 centimetrov vysoký aziat. Veľký sebavedomý pes, ktorý miesto toho, aby podľa vzoru iných psíkov prosil o pohladenie, pokojne sedel a prejavil len miernu zvedavosť, čo títo dvaja od neho chcú…
Ľady nakoniec pomohol prelomiť Frolic, no i napriek tomu som bola v rozpakoch. Vziať si takéhoto veľkého psa? Chcela som niečo stredne veľké… Aj ma lákalo vybrať si iného psíka, bolo ich tam veľa a všetci boli krásni, ale tento potreboval domov súrne… Padlo rozhodnutie, psík pôjde s nami. Pán Vańo mi vystavil adopčné formuláre a hafan bol môj. Tu spomeniem perfektný dojem, aký vo mne zanechal pán Vaňo a karanténka vôbec. O Emirovi nám povedal, že ho našli ráno priviazaného o plot, odchytávať ho však museli slučkou, pretože nenechal na seba nikoho siahnuť. Ľutovali sme, že mu „majiteľ“ nenechal pravé meno aspoň napísané na obojku. My sme mu nechali meno z útulku, ale i naňho si dlho zvykal.
V aute bol na celé zadné sedadlá. Uvelebil sa tam bez známok stresu či neistoty a vyrazili sme. Bolo vidieť, že je na auto zvyknutý, pretože celou cestou kľudne ležal a sledoval dianie okolo. Po príchode domov sa odmerane zoznámil s boxerkou, dôkladne si ocikal celý dvor – a preskočil plot, vyšiel na ulicu a vrátil sa na dvor prednou bránkou. Tak sme v rekordnom čase (hádam ešte v ten večer) postavili koterec, zatvorili sme doňho psíka a v priebehu pár dní stál u nás úplne nový 2,5 metrový plot. Až potom sme ho mohli znovu pustiť na dvor. Odvtedy je u nás kráľom. Je to úžasný strážny pes a nakoniec – po neľahkých začiatkoch – sa z neho vykľul aj šmajchlovací psík. Veľmi pomohlo, že bol od začiatku s boxerkou a videl, že tá sa nás nebojí a že ju nikto nebije, že u nás sa psíci iba hladkajú. Postupne si začal hladkanie pýtať a dnes si ho užíva, rovnako i vyčesávanie – to dokáže držať aj tri hodiny vkuse. Zo začiatku po nás dosť vrčal, strážil si misku a zaútočil na každého, kto pri ňom (hlavne, keď bol v koterci) prešiel s lopatou, hrabľami, metlou – s hocičím, čo pripomína palicu. (Párkrát to bolo dokonca tak zlé, že dostal sprchu – vodu neznáša – aby pochopil, že nesmie.) útočil hlavne na chlapov, ženy viac-menej sprevádzal iba vrčaním. Trvalo to veľmi dlho, hádam aj zo dva roky, kým prestal byť v strehu, pripravený „štartovať“. Odvtedy ho mám doma a už je môj, zvykol si a ľúbi ma, i keď to nebolo hneď tak, trvalo to snáď aj pol roka, kým sa začal správať normálnejšie. Zistila som, že ho niekto naučil základnú poslušnosť – sadnúť, ľahnúť, obraty pri nohe, dokonca na posunok zaštekať. Len aport ignoruje, nikdy sa mi ho nepodarilo nakriatnuť na hru s predmetom, hra s človekom preňho znamená výlučne maznanie. Človek, ktorý takéhoto úžasného psa zahodil môže ľutovať, o čo prišiel. Ja v ňom mám skvelého spoločníka, výborného strážcu a veľkého maznáka a nikdy som moje rozhodnutie vziať si ho neoľutovala.
Začiatkom roka 2011 som bola s Emirkom na zvyčajnej prechádzke a keď ocikal kopu snehu, namiesto žltých kvapiek som uvidela kvapky ružové… asi prechladol, hovorím si a vybrali sme sa k veterinárovi. Pán doktor Pašek urobil sono a niečo sa mu nezdalo. Spravme rentgen, hovorí. A tam to bolo – kopa bielych zhlukov, všade, na močovom mechúre, na prostate, na hrubom čreve… nádory. Neoperovateľné. Definitívne. Ešte dva-tri mesiace, znela prognóza. Dostali sme tabletky na preliečenie prechladnutia a v pohrebnej nálade sme sa vrátili domov. Tabletky zabrali, ružová zmizla, a plynuli dni a týždne a starému psovi nič nebolo… snáď kvôli tomu, že bol starý, mu nádor postupoval omnoho pomalšie, ako sa obával veterinár. Emirko pôsobil ako zdravý starší psík, chutilo mu papať, behal, chodil na prechádzky, občas vybil Ciculánka, hral sa so šteniatkami – nič nenasvedčovalo tomu, že by ho niečo bolelo… Emirko mi žil ešte ďalšie skoro dva roky, kým ho choroba dostihla – nádor mu v brušku narástol tak, že sa mu zúžilo hrubé črevo a Emirko sa nevedel vyšpiniť – presne tak, ako predpokladal veterinár. A tak v novembri 2012 dostal Emirko poslednýkrát papať, potom prechádzku a nakoniec včeličku od pána doktora… Zasadila som ho do záhradky k jeho obľúbenej Fíbinke a ostatným zvieratkám, ktoré ma za tie roky opustili. Spinkaj, môj starý dobrý žltý pes, nikdy na Teba nezabudnem. Tvoja panička. EMIR môj starý žltý pes 2002 – 2012 Emirko sa na staré kolená trochu ukľudnil, teraz si vychutnáva príležitostné návštevy v dome, najradšej si ľahne do pelíška a trošku si pomaškrtí – má rád Activiu bielu sladkú :o) Dokonca mi zapózoval pod vianočným stromčekom :o)