by Šteniatko s preukazom pôvodu či bez?
Môjho prvého psíka som kupovala v mojich 14-tich rokoch. Hnedá boxerka nemala PP a napriek tomu to bol super pes, boxer ako sa patrí. Papiere som považovala za zbytočnosť a smiala som sa z nich – na čo komu sú… až postupne som zistila, že ak chcem ísť so psíkom na výstavu, musí mať PP, rovnako na skúšku IPO nikoho bez PP nepustili… a keď bola chorá a doktor sa ma spýtal, či majú predkovia nejaké problémy so srdcom, musela som pokrčiť ramenami – netuším… keď mi uhynula, nevedela som ani, kde by som mohla kúpiť šteniatko, ktoré by aspoň zčasti malo rovnaký pôvod ako ONA… moja druhá boxerka už bola s PP.
Keď človek kupuje šteniatko s PP, nekupuje iba psíka samotného. Kupuje aj podiel na dlhoročnom úsilí stoviek chovateľov, ktorí desaťročia pracujú v prospech plemena, učia sa, študujú, cestou pokusov a omylov sa dostali k poznatkom, ktoré zúročili vo svojom chove, ktoré predávajú ďalej v ďalších generáciách svojich odchovancov. Noví majiteľ získava spolu so šteniatkom aj kus srdca chovateľa, časť jeho duše, snáh a túžob, časť jeho života. Získava časť jeho nádejí a snov, a stáva sa za všetko takto získané aj zodpovedným, či už si to uvedomuje alebo nie. Toto platí o všetkých plemenách a zodpovedných chovateľoch bez výnimky.
Hlavnou výhodou PP je istota, že mi z roztomilého šteniatka nevyrastie miesto hrdého príslušníka plemena len pekný hnedý psík, nehovoriac o tom, že ak som si vybrala určité plemeno, tak aj pre jeho povahové vlastnosti, čo takýto psík mať nemusí (či už sa rozprávame o strážnych či poľovných vlohách, ktoré robia psa príslušníkom svojho plemena viac, než exteriér.)
Rovnako po zdravotnej stránke sú PP aspoň čiastočnou zárukou, že psík bude v poriadku. Pri tomto tvrdení vychádzam z istoty, že do svojho chovu si nepustím zviera so zdravotným problémom, že si každého jedinca, ktorého plánujem použiť v chove, po zdravotnej stránke dokonale preverím. V rodokmeni viem ísť dozadu minimálne 4 generácie a internet a špecializovan literatúra je dostatočným zdrojom informácií, o ktorú sa môžem oprieť. Podporu má chovateľ aj v klube, ktorý sa plemenu venuje, v osobe poradcu chovu a v dlhoročných chovateľoch, ktorí by väčšine našich psov dokázali rodičov a prarodičov menovať aj spamäti. (Hovorím konkrétne o našom plemene, o SAO, ale poznám takýchto odborníkov aj medzi chovateľmi KO a anglických buldogov.)
Preto si majiteľ šteniatka môže byť istý, že chovateľ kryl zdravú suku zdravým psom a je teda predpoklad, že z jeho šteniatka vyrastie tiež zdravý jedinec, s ktorým nebude tráviť čas behaním po veterinárnych klinikách, ale na prechádzkach v prírode.
Samozrejme, krytie a veci s ním súvisiace predstavujú pre chovateľa vysoké náklady. Poplatok za krycieho psa sa pohybujú v stovkách EUR. K tomu lekárske vyšetrenia suky pred krytím, očkovania proti prenosným chorobám, cesta za krycím psom častokrát aj stovky kilometrov, ubytovanie… to všetko chovateľ platí z vlastného vrecka kvôli nádeji, že toto krytie bude pre plemeno prínosom.
Nemenej dôležitá je i otázka povahových vlastností, ktorými je to ktoré plemeno typické. Dovoľujem si tvrdiť, že povaha je rovnako dôležitá ako exteriér zvieraťa. Načo mi je samojed, ktorý pohryzie človeka? Nanič, rovnako ako stavač, ktorý nevyhľadáva zver alebo čuvač, ktorý ujde pred vlkom…
Chovatelia sa snažia udržať v plemene jeho typickú povahu vhodným výberom chovného páru. Zviera, ktoré povahu typickú pre plemeno nemá, do chovu nepustia. Tým sa zabezpečí to, že zvieratá s typickou povahou ju predajú svojim potomkom. Preto sa nový majiteľ môže spoľahnúť na to, čo si o povahe plemena prečítal v štandarde plemena alebo v náučnej literatúre a i podľa toho sa pre konkrétne plemeno rozhodnúť.
Rovnako dôležitý je exteriér zvieraťa. Výška, stavba tela, farba a kvalita srsti, i podľa toho si vyberáme psieho spoločníka. Je predsa rozdiel, či si kupujeme čivavu alebo bernardína…!
Exteriér je na prvý pohľad hlavným určujúcim faktorom príslušnosti k plemenu. Exteriérové kvality jedinca si chovatelia porovnávajú na výstavách, kde skúsení rozhodcovia posúdia exteriér každého prihláseného jedinca a vyberú víťaza, čiže jedinca, ktorý najviac zodpovedá štandardu plemena. Na výstavách najlepší jedinci môžu získať tituly a ocenenia, ktoré sa zapíšu do preukazu pôvodu konkrétneho jedinca i jeho potomkov. Samozrejme je treba mať na pamäti, že každý rozhodca môže mať plemeno v oku trošku inak a prípadnú zhoršenú známku netreba brať príliš vážne.. ak však navštívim 5 výstav a na všetkých dostane môj psík známku „dobrý“, zrejme nie je príliš vydareným príslušníkom svojho plemena.
Výstavy majú ešte jednu dôležitú funkciu. Spájajú ľudí. Pri kruhu s kokeršpanielmi sa zvyčajne stretnú priaznivci kokeršpanielov, pri nemeckých ovčiakoch ovčiačkári… pri kruhu SAO sa stretávajú SAOškári a keďže sa všetci navzájom poznajú, miestami to tam vyzerá ako na rodinnom pikniku. Tu sa takisto predávajú informácie, vyberajú potencionálni krycí psi a človek tu podľa predvedených jedincov získa aj prehľad o tom, aké krytie prebehlo a aké sú jeho výsledky a môže sa tak lepšie rozhodnúť o tom, či bude mať záujem o krytie alebo o šteniatko do chovu z tej ktorej krvnej línie.
Samozrejme, výstavy sú finančne nákladná záležitosť. Štartovné, náklady na cestu aj stovky kilometrov tam a potom späť, ubytovanie, to všetko chovateľa stojí stovky EUR ročne. Ďalšie náklady chovateľa predstavuje kvalitná strava pre jeho psov, veterinárna starostlivosť, vhodné podmienky pre ubytovanie psov, očkovania, odčervenie, starostlivosť o srsť či zabezpečenie vhodnej aktivity pre svojich psov, účasť na kynologických podujatiach a seminároch, hračky, pelechy, pamlsky, vitamíny + ďalších X vecí, čo ma teraz ani nenapadnú – to všetko sú náklady, šplhajúce sa do mnohokrát astronomických výšok… no všetci tieto náklady znášame s radosťou, odmenou nám totiž je bezpodmienečná oddanosť našich štvornohých kamarátov a skvelý pocit z dobre vykonanej práce.
Toto je svet chovateľov psov s preukazom pôvodu. Veľa práce, veľa radosti. Navyše keď si chovateľ dobre vyberie chovný pár a všetko prebehne tak, ako má, a narodia sa šteniatka, pribúda ešte aj starosť o to, aby sa šteniatka umiestnili do vhodných podmienok. Mnohým chovateľom sa už stalo, že odmietli predať šteniatko záujemcovi, ktorý sa im nepozdával alebo nemal vhodné podmienky na chov. No nie vždy sa dá na 100% odhadnúť záujemca o šteniatko, preto chovateľ pozorne počúva a sleduje človeka, ktorý si po „jeho“ šteniatko príde…
Záujemca, ktorý si kupuje šteniatko s PP, získava podiel na chovateľovom snažení i na chovateľskej práci predchádzajúcich generácií chovateľov. Chovateľ zase má aspoň akú takú záruku, že ak je záujemca ochotný za šteniatko zaplatiť niekoľko sto eur, je tam predpoklad, že to s tým psíkom myslí vážne a bude sa oňho aj v budúcnosti dobre starať. Psíka si človek kupuje na 10 a viac rokov, preto treba pri kúpe premýšľať a vyberať s rozumom.
PS: Schválne nepíšem nič o „chovateľoch psov bez PP“ – ich chov nemá význam, nemá smerovanie, nemá hlavu ani pätu, ide im len o predaj šteniatok a zisk z neho, ako keď niekto chová králiky. Ak by som mala tú moc, apelovala by som na nich: Chovajte prosím radšej králiky, neničte plemennú prácu mnohých generácií chovateľov čistokrvných psov s PP!
