by Zvykli sme si s Mínuškou chodiť do školy, do nedeľnej školy pre psíkov, kde v rámci socializácie môže získať aj elementárne základy poslušnosti, ako je Sadni, Zostaň, a ešte Pomalypoďneťahajma!!! Predsa len už mám svoje roky a viem oceniť psa, ktorý ma nevláči po krkahájoch o dušu spasenú len preto, že na druhej strane chotára (mesta, ulice, lúky apod.) uvidí iného psa (zajaca, bažanta, mačku, cyklistu, bežca apod.); doby, keď som pyšne zvierala vodítko, na ktorom sa mi freneticky trhal a skákal nezvládnutý pes, považujúc tieto prejavy za dôkaz správnej povahy psa mám už dávno za sebou, ja viem, na efekt to je paráda, avšak vyťahané ruky nepovažujem za benefit z prechádzky so psom, to radšej si vychutnám pohodu na výlete.
S mojimi aziatmi chodím cvičiť dlhé roky, od 2007 roku; niektorých to bavilo viac, niektorých menej, vždy mi však každý na cvičák chodil s chuťou – okrem Dorky, tá sa nikdy nezmierila s tým, že do JEJ ohradeného objektu smie vstúpiť aj iný pes, následne aj iný človek, jej to proste vadí, takže ona absolvovala iba pár výcvikových hodín a zabalili sme to : ) Jej mamina Bleky spolu so sestrou Fleky však cvičák milovali a počas ich aktívneho života sme pravidelne cvičiť chodili, na striedačku s boxerkou Fíbinkou a aziatom Šaníčkom Ciculánkom. Vždy však iba poslušnosť, nie obrany, to aziatovi netreba na pravidelnej báze, ak, tak len občas a pod vedením fakt odborníka na prácu s tak špecifickým plemenom, ako aziat je.
Nechcem sa pasovať do roly znalca vo výcviku ani u psov všeobecne, ani špeciálne u aziatov, na to by sa našlo väčších odborníkov viac než dosť; za tie roky, čo s mojimi psami pracujem sa mi však vždy a opätovne potvrdzuje, čo je tým kľúčom k ochote pracovať u aziata: škola hrou. Pre psa to musí byť sranda, zábavka, žiaden nátlak, len jemná manipulácia, prísť na kobylku tomu, na čo je zviera citlivé, čo ho teší a to potom využiť na motiváciu, a boli by ste prekvapení, čo by dokázal každý jeden pes, aj taký, nad ktorým pánko už dávno zlomil palicu ako nad nevychovateľným hoviadkom.
Prvý aziat ku mne prišiel v roku 2005, môj Starý Žltý Pes, útulkáč Emir, prišiel ako zlomený, sklamaný pes; dlho trvalo, kým bol ochotný sa so mnou vôbec baviť. Až potom som zistila, že má komplet základný výcvik, Sadni – Ľahni – Vstaň, odloženie, plazenie, všetko – okrem aportu – aj na slovné povely, aj na posunky, dokonca vedel aj štekať na dva prsty, všetko vedel, a nenávidel ľudí a hlavne chlapov, a keď chlap niesol palicu (stačilo hrable, dosku, lopatu, metlu, ) on by ho zabil bez milosti. Pozorovaním som postupne prišla k záveru, že jeho predošlý majiteľ, napriek tomu, že si dal fakt kopu práce s výcvikom tohoto psa, urobil základnú chybu už na začiatku, nerozumel plemenu, pristupoval k aziatovi ako k služobnému plemenu a domnievam sa, že narazil – zrejme to bol dôvod, že ho jedného dňa reťazou priviazal pred Zvolenský útulok a nechal ho tam. Toto mi je celý život mementom a mám to na pamäti pri akejkoľvek práci s mojimi aziatmi, tak, ako leopard nezmení svoje škvrny, tiger svoje pruhy, ani aziat nezmení svoje danosti a špecifiká a to treba brať vždy s plným rešpektom.
Naša nedeľná škola je zároveň i chvíľou, kedy ma má Mínuška iba sama pre seba. U nás žije psíkov viac a preto málokedy sa venujem iba jednému, vždy sa viacej hláv natiahne na pohladkanie či po piškótku; na prechádzku ich berieme tiež po dvoch, nech sa vybehá každý, preto nečudo, že sa psíkovi páči, že sa venujú iba jemu, že iba jemu je vysvetľované, čo od neho chcem, a za správnu reakciu čaká tá piškótka iba jeho, nik iný mu ju neuchmatne; to, ako to upevňuje náš vzťah je viditeľné i voľným okom, na to človek nemusí byť ani výcvikár, ani odborník na kynológiu. Aziat je inteligentný a má pamäť ako slon, on veľmi rýchlo pochopí, čo od neho chcem, navyše skupinový výcvik má významný benefit v tom, že pes veľa vecí odpozoruje od druhých psov, to veľmi pomáha pri zvládaní povelov.
Samozrejme, ak má niekto psa iba na záhrade, z dvora sa to zviera dostane iba občas a gazda či gazdiná má po ruke niekoho dostatočne silného a hlúpeho, aby sa dal vláčiť a šklbať nevychovaným 60-kilovým psom, keď ho raz za čas vyberie von, potom chápem, ak so psom nerobia, nevychovajú ho – nemajú potrebu to robiť. Rovnako pochopím, ak má niekto pozemok „od Tatier k Dunaju“, na ňom tristo oviec, psa má pri stáde na ochranu pred dravcami, prosím, taký človek nemá prečo učiť chodiť psa pri nohe. Ale v podmienkach, v akých žijeme my, v dedine, medzi ľuďmi, so susedmi napravo, naľavo i cez ulicu proste považujem za nevyhnutné mať psa zvládnutého, vychovaného a ovládateľného. A že by sa výcvikom nejak potláčali danosti či schopnosti samostatnej práce plemena, to sú nezmysly a výhovorky, mám to overené rokmi praxe, toho sa vôbec nemusíte báť, kľudne so svojimi aziatmi cvičte, pracujte, doprajte tú radosť sebe aj im : ) Jarka
Pre inšpiráciu ešte pár foto z posledného výcviku:
 Nástup, začíname! |  K nohe, Mííí! |
 pochodom vchod, vľavo zatočiť |  slalom medzi psami |
 odloženie – Mínuškina neortodoxná technika |  spokojná a uvoľnená |
 čuchám čuchám plný vačok Froliku : ) |  skok cez prekážku nie je prekážkou |
 odloženie si Mínuška vysvetľuje svojsky… : D |  odloženie za pochodu, na prvýkrát! |
