by Keď mi to čas čo i len trošku dovolí, ideme na prechádzku. Najčastejšie beriem Dorinku, tej to robí dobre na peristaltiku, aj psychicky jej prechádzky robia dobre, špacírovala by v sveta kraj – len tie jej pacinky už toľko nevydržia chodiť, už sa aj potkne, keď si nedá pozor, takže na prechádzkach je to ona, ktorá udáva tempo, čiže ideme pomaličky, z nohy na nohu, občas zastavíme, späť ísť však ani za svet, na obligátne „Otočíme!“ žiadna reakcia, ťapká si tvrdohlavo ďalej po cestičke… musím ju prehovárať, aby sa otočila, začínam sa domnievať, že ísť späť tou istou cestou je v psačom svete dáka potupa či čo… Mišelka vie, že okolo Dori sa točí svet, tá mi naprieky nerobí 🙂
